Filozofia Metapsychológie -

Hľadanie chýbajúceho človeka: Na človeka orientovaný prístup

Predniesol: Frank A. Gerbode, MD

Tento text je prepisom hlavnej prednášky konferencie TIR Asociácie v roku 2001 v Portlande, Oregon.

Úvod

Som psychiater, medicínu som skončil na Yale University a špecializáciu z psychiatrie na. Celý život som zasvätil skúmaniu a objavovaniu pomáhajúcich techník, ktoré sú účinné v krátkom čase, jednoduché na použitie a dajú sa ľahko naučiť. Moja cesta viedla postupne v tvorbe Traumatic Incident Reduction (TIR) a príbuzných techník, ktoré som vyvinul s pomocou kolegov, mnohí z nich tu s nami dnes sedia. Nebola to vždy priamočiara cesta a musel som na nej podstúpiť kompletnú transformáciu svojho zamerania.

Mojím úmyslom dnes je sčasti predstaviť TIR a ostatné príbuzné techniky, ktoré sú veľmi účinné pri spracovaní traumy, prípadne iných aspektov ľudského bytia. Musím sa priznať, že moja osobná motivácia je aj sprostredkovať vám úplne nový pohľad na pomáhajúci proces a úlohy účastníkov v tomto procese. A tak sa budem zameriavať dnes na často zanedbávaný článok tohto procesu - chýbajúceho človeka.

Triumf objektivity – Medicínsky model

Obrázok 1 Ptolemaiovský model

Do polovice 16. storočia bol rozšírený Ptolemaiovský model vesmíru (Obr. 1). Fakt, že tento model bol prvý, ktorý sa dostal do popredia je celkom zrozumiteľný, pretože sa zdá celkom prirodzené predpokladať, že sme stredom vesmíru - napokon sme predsa stredom vesmíru svojich skúseností a vo svojich životoch celkom prirodzene rozmýšľame a jednáme akoby každý z nás bol vrcholne dôležitý vo vlastnom svete, ako to už pred-Kopernikovsky ilustroval Leonardo da Vinci vo svojom koncepte Vitruviánskeho muža ("Človek ako miera všetkých vecí") (Obrázok 2).

Obrázok 2 Vitruviánsky muž
Ľudia neboli považovaní len za centrum hmotného vesmíru, ale aj za stred svojho myšlienkového sveta. Boli považovaní za zodpovedných, t.j. vinných, za svoje skutky. Tým pádom boli ľudia s kognitívnymi, emocionálnymi alebo behaviorálnymi problémami považovaní za eticky vinných, posadnutých, alebo inak morálne alebo duchovne poškodených. Inými slovami boli považovaní za "zlých", "odlišných" a museli znášať exorcizmus, rôzne tresty, izoláciu a uväznenie, často v neľudských podmienkach. Ľudia, ktorí zaobchádzali s takýmito osobami sa v angličtine nazývali "alienists" (z francúzskeho aliéniste - ten, ktorý lieči "cudzích, odlišných")
Obrázok 3 Kopernikov model
 V polovici 16. storočia sa dostal do popredia Kopernikov heliocentrický model, najprv len vo vedeckých kruhoch a neskôr aj vo všeobecnom povedomí. Čoraz väčšie úspechy hmotnej, objektívnej vedy vo všeobecnosti a konkrétne medicíny viedli k zmene prístupu k týmto ľuďom - miesto "zlých" sa stali chorými, bezmocnými obeťami svojej "duševnej choroby".  Toto nové vnímanie predstavovalo výrazný posun vpred. Postoj k týmto ľuďom začal byť omnoho ľudskejší, začali byť vnímaní ako "pacienti" a nie viac ako "zlí a odlišní", no v tomto procese sa klient - ako aktívna, inteligentná a schopná súčasť liečivého procesu a stred svojho svojho subjektívneho vesmíru - stratil.

Aj keď Szasz a ostatní kritizovali koncept duševnej choroby ako oxymoron, pretrval až do dnešných dní, kedy vidíme široké spektrum ľudských charakteristík a správaní označovaných ako príznaky duševnej choroby.

Freud, lekár a neurológ, nedokázal identifikovať medicínsku príčinu alebo liečbu duševnej choroby, čo ho priviedlo k tvorbe kvázi-medicínskeho prístupu: psychoanalýze - "liečbe rozhovorom".
Na vysvetlenie ľudských emócií, myšlienok a správania a ako logický základ svojich psychoanalytických metód vyvinul prepracovaný abstraktný systém zahŕňajúci pojmy ako nevedomie, predvedomie, vedomá myseľ, ego, id, superego, atď. Svoj koncepčný rámec nazval "metapsychológiou" - štúdium toho, čo leží za prejavmi ľudskej skúsenosti.
Avšak miesto, v ktorom Freud narazil bol jeho koncept terapeutického zväzku. Podľa teórie mal analytik pracovať v terapeutickom zväzku s klientom, nebolo ale jasné kto, resp. čo by tým klientom malo byť vo Freudovej teórii. Niekedy analytik spolupracoval s egom na odstránení tyranie superega a útokov zo strany id. Inokedy sa však napríklad analytik zaoberal obranami ega a vtedy sa zdalo, že analytik pracuje proti egu. Takže s kým mal terapeut terapeutický zväzok? Ten sa strácal medzi egom, id, superegom a človekom - klientom, a tak nemohol byť vytvorený žiaden skutočný terapeutický zväzok.

Rogeriánska výzva

V roku 1950 napísal Carl Rogers knihu Na človeka orientovaná terapia, v ktorej spochybňuje tradičný medicínsky model a jeho Kopernikovské korene a znova kladie chýbajúceho človeka do centra jeho vlastného sveta.

V Rogeriánskej práci má klient terapeutický zväzok s terapeutom, ktorého Rogers niekedy nazýva aj "facilitátorom". Úloha facilitátora je rešpektovať autoritu klienta a pracovať nedirektívnym spôsobom pri sprevádzaní klienta, ktorý objavuje svoj vnútorný svet skúseností. Terapeut ponúka len empatickú reflexiu toho, čo klient hovorí. A klient znova zaujíma ústredné miesto vo svojom vesmíre.
Rogers usiloval, aby sa model osobnostného rastu znova dostal na svoje pôvodné miesto, z ktorého ho zosadil medicínsky model; preto odmietal pripustiť, že lekár by mal mať lepšie znalosti toho, ako zvládať kognitívne, emocionálne a behaviorálne ťažkosti, ktoré ľudia vo svojich životoch prežívajú. Do konca svojich dní sa vyhýbal nálepkám a diagnózam a bol priekopníkom v laickom prístupe k terapii, hral radšej rolu facilitátora osobnostného rastu namiesto role lekára, ktorý lieči chorobu. Bol tiež šampiónom zdravého sedliackeho rozumu a autoritou a dobro klienta považoval za kľúčovú ingredienciu v ich osobnostnom raste. A vskutku je Rogeriánsky prístup veľmi prívetivý a vytvára veľmi bezpečný priestor pre terapeutické stretnutia. Klientom sa darí v prostredí, ktoré rešpektuje ich dôležitosť a schopnosť byť hybnou silou v ich osobných vesmíroch. Ne-direktivita Rogeriánskeho prístupu však významne sťažuje riešenie závažných problémov ako Post-traumatická stresová porucha (PTSD) v zmysluplnom časovom horizonte. Inými slovami, zatiaľčo vo Freudovom prístupe chýba osoba, v Rogeriánskom prístupe chýba metodológia.
  • Výzvou teda je nájsť prístup, ktorý je dostatočne štruktúrovaný a metodický, no zostáva absolútne orientovaný na človeka. Na prvý pohľad sa to môže zdať vzájomne inkompatibilné.
  • Odpoveď spočíva v uvedomení si toho, že existuje rozdiel medzi "na človeka orientovaným" a "ne-direktívnym".

  Na človeka zameraný
     Prístupy nezamerané na človeka
Direktívny   TIR a iné techniky Aplikovanej Metapsychológie      Kognitívne behaviorálna terapia
Ne-direktívny          Rogeriánska facilitácia
      Freudova psychoanalýza

Všimnite si, že rôzne terapeutické modality môžu spadať do rôznych kategórií: Rogeriánska facilitácia napríklad je aj zameraná na človeka aj nedirektívna. Psychoanalýza pozoruhodne stojí na opačnej strane: nie je zameraná na človeka v tradičnom zmysle slova, pretože terapeut interpretuje pacienta, zároveň je nedirektívna, pretože pacient má voľne asociovať neriadeným spôsobom. KBT je direktívna, ale nie je zameraná na človeka, pretože presvedčenia klienta sú priamo spochybňované terapeutom. Techniky vychádzajúce z Aplikovanej Metapsychológie spadajú do zostávajúceho kvadrantu, sú direktívne a na človeka zamerané.

Je celkom možné byť vysoko direktívny potiaľ, pokiaľ tieto direktívne inštrukcie nenarúšajú systém viery pozorovateľa. Akýkoľvek set inštrukcií predpokladá existenciu systému viery. Trik spočíva v nájdení takých aspektov ľudskej skúsenosti, ktoré zažívajú všetci, a tým pádom sú nevyhnutne súčasťou systému viery každého jedinca.
Napríklad nie každý verí v Jungiánske archetypy alebo Freudovo superego, ale každý má a teda aj verí v existenciu pocitov, emócií, vnemov, takých alebo onakých mentálnych obrazov, spomienok a neprenosných elementov ľudskej skúsenosi. Pri hľadaní niečoho, čím by si jedinec mohol byť absolútne istý prišiel Descartes s myšlienkou, že jedinou vecou, ktorou si môžme byť istí je to, že myslíme. Je doslova nepredstaviteľné spochybňovať existenciu myšlienky. Samotná myšlienka, že myšlienka neexistuje je myšlienkou a vylučuje túto hypotézu. Netreba to dokonca až tak komplikovať. Môžeme povedať, že rovnako pravdivý by bol aj výrok "Cítim, teda som", "Vnímam, teda som", "Pamätám si, teda som". V skutočnosti môžete vytvoriť dlhý zoznam základných elementov skúsenosti, ktorá musí existovať, aby sme vôbec žili život. Je absolútne možné kontaktovať tieto elementy, zároveň s dodržaním štruktúry a dávaním jasných inštrukcií bez toho, aby sme klienta zvádzali k akémukoľvek záveru alebo výsledku. V priebehu TIRu napríklad, keď klient príde s nejakou udalosťou, ktorú by chcel spracovať, môžeme sa pýtať klienta, kedy sa to stalo, ako dlho to trvalo, atď., to všetko bez toho, aby sme zasahovali do jeho rozprávania, jednoducho akceptujeme klientove odpovede bez dodatočných otázok a bez akéhokoľvek náznaku interpretácie ich zmyslu alebo hodnoty.
Inými slovami, systematické skúmanie elementov, ktoré sú spoločné celej ľudskej skúsenosti je neoceniteľné ako základ pre akúkoľvek na človeka zameranú, no štruktúrovanú a fokusovanú, pomáhajúcu metodiku. Požičali sme si Freudov výraz "metapsychológia" a trochu ho modifikovali, aby sme opísali toto skúmanie; zachovali sme však význam metapsychológie toho, že pojednáva o niečom, čo nevyhnutne leží za akýmkoľvek psychologickým systémom a praxou. Ak by chýbali tieto základy, bolo by to ako pokúšať sa hrať šach bez jasného definovania pravidiel a toho, ktorá figúrka robí aký pohyb. Len vtedy, ak viete, ktoré figúrky sa ako správajú, môžete začať plánovať efektívnu víťaznú stratégiu alebo vôbec šach hrať.

Aplikovaná Metapsychológia – Poznanie skúsenosti

Keď sme našli chýbajúceho človeka, môžme teraz skúsiť nájsť chýbajúcu metodológiu?

Ľudská skúsenosť a ľudská myseľ sa na prvý pohľad zdajú príliš prchavé, komplexné a chaotické na to, aby sa mohli podrobiť systematickému štúdiu. No je to len zdanie, vyplývajúce z toho, že terminológia, ktorá sa používa na opísanie mentálnych a empirických objektov je často vágna, nekonzistentná a nedohodnutá. Polia psychiatrie, psychológie a psychoterapie tvoria Babylonskú vežu, v ktorej súperí primnoho teoretických a konceptuálnych štruktúr, ktoré sú primálo založené na skúsenosti a nemajú spoločný slovník, ktorým by sa dorozumeli odborníci, ktorí chcú vedecky komunikovať o ľudskej skúsenosti a rozumieť si navzájom.

Na to, aby existoval koherentný základ pre vzájomné porozumenie je potrebné identifikovať súčasti skúsenosti, ktoré sú univerzálne a teda môžu byť jasne zadefinované, môžu sa stať základňou pre porozumenie, ktoré bohužiaľ chýba v pomáhajúcich profesiách. To je cieľom a úlohou Aplikovanej Metapsychológie.

V Aplikovanej Metapsychológii nájdete tak, ako v prírodovedných odboroch, každý pojem starostlivo zadefinovaný predtým, ako je použitý. So starostlivou definíciou pojmov začínajú z chaosu vyvstávať vzory a začína byť zrejmé, že svet skúsenosti, vrátane ľudskej mysle, nie je vôbec chaotický, ale má jasnú štruktúru a súbor pravidiel, podľa ktorých sa správa. Ak pochopíme štruktúru a zákony skúsenosti, ponúknu nám jasnú cestu k vývoju štruktúrovaných a účinných pomáhajúcich techník ako TIR.

Obázok 4
[Obrázok 4] Centrálna myšlienka Aplikovanej Metapsychológie spočíva v tom, že medzi subjektom a objektom musí existovať nejaká "vzdialenosť" na to, aby si ho subjekt mohol uvedomovať alebo voči nemu konať. Ak nie som nijako oddelený od čiernej tabule - ak sú povedzme moje oči k nej "prilepené" - nebudem schopný ju vnímať. Inými slovami, nemôžem vnímať nič, čím som sám, alebo čo je mojou súčasťou. Podľa mojej skúsenosti, ak je niečo vo mne, t.j. v priestore, ktorý oddeľuje to, kým som od toho, kým nie som,  nemôžem to skúmať.

Teraz si predstavte, že sa na svet pozeráte pohľadom zameraným na človeka. Človek je v strede svojho sveta skúseností, obklopený súčasťami jeho prostredia, vecami ktoré sú časťou jeho sveta. Tie by u niekoho zahŕňali stromy, domy, ostatných ľudí a pod., no aj niektoré mentálne prvky sú rovnako súčasťou sveta človeka - ako napr. predstavy, nápady, emócie, pocity, spomienky zahŕňajúce mentálne obrazy z minulosti. Nie sú človekom, ale len niečím čo mu patrí. V konvenčnej terapii dostane klient často inštrukciu, aby sa pozrel do svojho vnútra a našiel tieto mentálne entity, no po predchádzajúcej rozprave by malo byť zrejmé , že ak by tieto elementy skúsenosti boli skutočne vo vnútri priestoru, ktorý oddeľuje ja od ne-ja, klient by ich nemohol kontaktovať. Pri našej práci s klientom sa tiež pýtame, aby sa pozrel na svoje nápady, myšlienky, pocity, takže tieto nemôžu byť súčasťou ja, ale sú súčasťou klientovho prostredia.

Môže to znieť ako hra so slovíčkami, ale nie je. Prináša to totiž zásadnú zmenu v tom, ako nazeráme na podstatu človeka. Ak očakávame, že klient bude skúmať svoje mentálne rušivé prvky, ktoré mu ničia život, musíme predpokladať, že tieto rušivé prvky nie sú súčasťou človeka, ale skôr jeho prostredia.

Inými slovami, pri práci s klientom sa ho nesnažíme zmeniť, ani sa nesnažíme o to, aby sa zmenil on sám od seba. Klient - osoba - neobsahuje žiadnu z nedokonalostí, ktorá ho obklopuje. Klient je zásadne dobrý, ako vždy hovorieval Rogers. V Rogersovej dobe bolo toto tvrdenie predmetom viery, ale teraz môžeme jasne vidieť, prečo tomu tak je. Pohľadom zameraným na človeka je v zásade klient perfektný, pretože akákoľvek nedokonalosť, na ktorej chce klient pracovať, je vnímaná ako súčasť jeho prostredia, nie klienta samotného. Namiesto toho, aby sme menili klienta mu dávame nástroje, s ktorými dokáže upratať svoj mentálny a možno následne aj fyzický a sociálny svet/prostredie. Toto je podstatou spojenia, ktoré sa formuje medzi klientom tu a teraz a odborníkom, obaja majú za úlohu upratať a každý z nich má svoju rolu v tomto spojení tak, ako to ešte uvidíme ďalej.

Praktická podstata práce zameranej na človeka

  1. V rámci na človeka zameraného prístupu nie sme len humanistickí, príjemní a neurčití. Preberáme len veľmi praktický prístup.
  2. S čím teda v praxi pri sedení musíme pracovať?
S čím musíme pracovať            
      S čím nemusíme pracovať
Bezpečný priestor
      Priame poznanie klientovho mozgu
Zručný a starostlivý odborník       Priame poznanie klientovho života alebo skúsenosti
Ochotný klient       Priamy vplyv na klientov mozog
Komunikácia
      Priamy vplyv na klientov život alebo skúsenosti
Efektívna metodológia       Mágia, telepatia, jasnozrivosť


V praxi nevie nik lepšie ako sám klient, čo prežíva aký to má význam. A nikto nemôže zmeniť priamo klientov život a skúsenosť bez toho, aby išiel "cez" klienta. Preto z praktického pohľadu, všetko dôležité, čím by sme klientovi pomohli musí byť spravené samotným klientom. Je to klient a nie facilitátor, kto si musí uvedomiť, aká súčasť jeho prostredia potrebuje uvedomenie a pozornosť s tým spojenú. Je to klient, kto musí získať kontrolu na emóciami a ostatnými aspektmi jeho skúsenosti.
Preto rešpektujúc a pracujúc s klientovým sebauvedomením a schopnosťou, robíme len to, čo je praktické.

Objektívny manipulatívny prístup funguje dobre s objektmi fyzického sveta, no nefunguje u ľudí. Ak sa niekoho život má začať uberať správnym smerom, musí ho zmeniť daná osoba zo svojho uhlu pohľadu. Triviálnym príkladom môže byť tenis. Ak niekoho trénujete a chcete mu pomôcť zlepšiť hru, musíte pracovať s prvkami jeho skúsenosti, ktoré si uvedomuje. Je jasné, že pri hre dochádza k nervovo-svalovým zmenám, no pri tréningu musíte tieto zmeny dokázať vysvetliť a priblížiť svojmu zverencovi na úrovni jeho skúseností a zážitkov - možno ho necháte uvoľniť svaly a následne mu ukážete ako preniesť ťažisko určitým spôsobom. Prístup orientovaný na človeka je neodmysliteľný v ktoromkoľvek efektívnom tréningu alebo aj pri akejkoľvek forme osobnostného rastu a zlepšovania.


Sledovanie počas sedenia

V TIRe a príbuzných technikách existuje jasná deľba práce. Proces, ktorý klient robí sa nazýva "sledovanie", pretože hlavným nástrojom, ktorý dávame klientovi sú rôzne systematické spôsoby riadenia a smerovanie pozornosti k jeho skúsenosti. Z rovnakého dôvodu klienta nazývame "pozorovateľom". Odborník facilituje proces sledovania:

  • jasnou štruktúrou sedenia, pričom ponúka pozorovateľovi vhodné nástroje vo vhodnom poradí,
  • poskytnutím bezpečného priestoru v ktorom, bez rozptyľovania môže pozorovateľ slobodne sledovať,
  • efektívnou komunikáciou,
  • tým, že je dobrým poslucháčom a
  • tým, že dáva pozorovateľovi funkčnú metodológiu s ktorou sa dajú riešiť jeho problémy: špecifické sledovacie
    techniky.

Preto voláme odborníka na techniky založené na Aplikovanej metapsychológii "facilitátorom", podľa Rogersovho vzoru.

Pozorovateľ je ako výkonný riaditeľ - má všetky dôležité nápady a myšlienky a robí dôležité veci, ktoré musia byť spravené. Facilitátor je ako sekretárka - sleduje priebeh sedenia a ponúka štruktúru, v ktorej môže výkonný riaditeľ - pozorovateľ - efektívne pracovať. Facilitátor rovnako ako sekretárka má podriadenú úlohu, no rovnako ako sekretárka môže a mal by byť veľmi zručný. Preto sa facilitátori učia Komunikačné Cvičenia, aby vybrúsili svoje komunikačné schopnosti, učia sa Pravidlá Facilitácie, čo umožňuje vytvoriť bezpečné prostredie a v neposlednom rade sa cvičia v teórii a metodológii Aplikovanej Metapsychológie, ktoré bude musieť facilitátor počas sedenia použiť.

Pozorovateľ sa rovnako stáva čím ďalej, tým zručnejším vo svojej práci - hľadaní a sledovaní predmetov svojej skúsenosti, získava z tohto procesu poznanie a ako proces pokračuje, začína pozorovateľ robiť v živote pozitívne zmeny.

Tieto dve úlohy a súbory zručností sa navzájom dopĺňajú, nesúťažia spolu. Deľba práce je absolútne striktne daná a nemenná. Ak pozorovateľ začína organizovať a viesť sedenie alebo facilitátor začne ponúkať interpretácie alebo klásť navádzajúce otázky, proces sledovania sa okamžite začne rúcať.

FACILITÁTOR POZOROVATEĽ
Vytvára bezpečný priestor
  Sleduje súčasti svojej skúsenosti
Poskytuje štruktúru a vedenie
  Interpretuje
Dáva pozorovateľovi nástroje - otázky a inštrukcie - vo vhodnom poradí
Organizuje a sleduje vývoj sedenia
  Má vhľady a uvedomenia
  Posilňuje alebo získava nové schopnosti
Hladko riadi komunikáciu
  Mení neželané podmienky vo svojom
  živote


Zhrnutie

Snažil som sa zhrnúť najdôležitejšie aspekty, ktoré ponúka Aplikovaná Metapsychológia: hlboké preorientovanie nášho pohľadu na pomáhajúci proces a anti-Kopernikovskú revolúciu, v ktorej sa klient - pozorovateľ - znova vracia na svoje právoplatné miesto v strede svojho vlastného života/priestoru/vesmíru, ktorý sa snaží zmeniť.

Predviedol som, že existencia Aplikovanej Metapsychológie umožňuje vytvoriť vysoko štrukturovanú, realizovateľnú a účinnú metodológiu, ktorej sa môže dariť v absolútne na človeka orientovanom prostredí bez kompromitovania samotného zamerania na človeka.

Na zdôraznenie zmien v smerovaní AMP mi dovoľte zhrnúť zoznam hlavných rozdielov medzi "konvenčnými terapiami", ktoré charakterizovali dvadsiate storočie a pomáhajúcimi technikami, ktoré dúfam, budú charakterizovať to dvadsiate prvé:

Dvadsiate storočie
Dvadsiate prvé storočie
Kopernikovské
Anti-Kopernikovské
Lekársky model – terapia Model zameraný na človeka – osobný rast
Terapeut ako autorita
Klient ako autorita
Terapeut je zaujímavý
Facilitátor sa zaujíma
Terapeut interpretuje a hodnotí
Klient interpretuje a hodnotí
Terapeut hodnotí efektívnosť vykonanej práce Klient hodnotí efektívnosť vykonanej práce
Terapeut rozhoduje o tom, kedy skončiť
Klient rozhoduje o tom, kedy skončiť
Terapeut pracuje na prekonaní klientovho odporu
Facilitátor sa riadi záujmom klienta
Pomoc je intervencia
Pomoc je facilitácia
Klient ako “pacient” spolupracuje s terapeutom ako “doktorom” Facilitátor facilituje činy klienta
Klient musí akceptovať systém viery terapeutaKlient si vytvára vlastný systém viery
Ak chýba jasné teoretické a metodologické odôvodnenie, terapeut sa musí spoľahnúť na vlastnú skúsenosť a intuíciu, aby určil ďalšie smerovanie sedení s klientom Každý z terapeutických krokov počas sedenia je založený na jasne postavenej teórii a presnej metodológii, ktorá z teórie vyplýva
Klient nemôže predvídať činy terapeuta počas sedenia Facilitárove kroky počas sedenia sú veľmi predvídateľné
Klientova pozornosť na terapeutovi; terapeutova pozornosť na klientovom prípade Facilitátorova pozornosť je na klientovi, klientova pozornosť je na vlastnom prípade
Dĺžka sedenia je fixná, podľa terapeutových potrieb (50min) Dĺžka sedenia varíruje podľa klientových potrieb
Výsledky sú drobné, pomalé, nekompletné a prichádzajú po dlhej dobe Výsledky sú zrejmé a klientovi dostupné v relatívne krátkom čase